Letný výcvikový tábor Šintava 2017

LVT ako ešte asi nikdy predtým. Šintavské peklo absolvovali psovodi CCES.

Ako obyčajne každý rok na prelome júla a augusta organizujeme pre našich začiatočníkov ale aj starých parťákov letný výcvikový tábor so zameraním na záchranársku kynológiu. Tento rok bol zaujímavý v tom, že prekonal všetky doterajšie podobné cvičenia (a bolo ich už veľa) v teplotných rekordoch.

Určite si vie každý organizátor podobných akcií predstaviť aké to je, keď si do programu naplánovali skúšky z výkonu, pretek a samozrejme celotýždenné trojfázové tréningy.

Keď sa vám ručička na teplomery šplhá na 39 °C, je jasné že to bude drina. Žiaľ, celý týždeň sme “bojovali” v týchto podmienkach. Čo ma najviac mrzí je, že mládeži školopovinnej som nedožičil prázdninové leňošenie ráno v posteli. Vstávalo sa o šiestej ráno a v tomto čase sa trénovali pachové práce, bola aj rozcvička, prispôsobená pre psovoda a psa. Toto sa ešte dalo zvládnuť ako sa vraví ” s prstom v nose” … ale čo ďalej? Po raňajkách o 9.00 hod sme pracovali v ruine a zámockom parku, čo potešilo, lebo sme mali chládok. V ruine sa psovodi zapotili pretože si navzájom robili aj figurantov a teda nikto po absolvovaní štekačky neodchádzal. Bolo to trochu zdĺhavé, ale bohužiaľ psovodi sa musia naučiť aj figurantskej práci. Z ruiny sme fičali na obed (obyčajne vytúžený) ale akosi sa ťažko jedlo v tom pekelnom počasí. Poobedňajšie plávanie osviežilo, ale rozhodne nedodalo síl, skôr pauza pri káve vzpružila a krátke zdriemnutie. Janko Kovačovič občas vybudil manschaft  k futbalovému zápasu a oni fakt hrali! Moja stará hlava to už nebrala a tak som povzbudzoval modré CCES vs červené CCES 🙂

Od 17-tej sme pokračovali v nácviku obratnosti, poslušnosti a cvikov označenia osoby na ploche a v škatuli . Končievali sme cca 21.30 hod. Neskorý večer patril vytrvalcom čo im ešte viečka nespadli. Ale pozor! Nebolo to posedenie v reštaurácii 🙂 preberal sa skúšobný poriadok, riešili sme ako pomôcť psom čo sa ťažšie chytali vo výcviku, zaspomínali sme si na predošlé zážitky z LVT, čo občas prinieslo obrovský smiech. Ľuboš Vodička nám jeden večer spravil rozsiahlu prednášku o vývoji človeka. Stálo to za to! Moja maličkosť oboznamovala začiatočníkov s tým, ako je to s cvičeniami väčšieho rozsahu a pátracími akciami. No a to už obyčajne začínal nový deň. Bolo treba ísť spať na pár hodín alebo sa prehadzovať v posteli či vonku na karimatke a stať sa dobrovoľným darcom vďaka komárom.

Dni ubiehali a zrazu vo štvrtok večer cca o desiatej pri prednáške pribehla pani z chatovej osady, že sa jej stratila dcéra, ktorá potrebuje lieky a nemôže ju nájsť. Nič viac nebolo treba, aby sme prerušili prednášku, nachystali výbavu a psov. Samozrejme sa zúčastnili aj psovodi začiatočníci, aj keď len ako fyzické osoby. Po krátkom výsluchu občianky som poveril Ľuboša Vodičku ako veliteľa pátracej skupiny, aby si rozdelil ľudí do skupín. Akcia mohla začať.

Po krátkej porade sa psovodi vydali vo dvojiciach prehľadávať areál,  prístupové cesty, ako aj ulice do obce. Ja som viedol rozhovor s matkou a otcom nezvestnej, ktorý bol dosť emotívny až do doby kým pátrací tým neopustil areál. Rozhovor sa hneď zmenil na zábavnejšiu nôtu. Prečo? No ako vždy býva zvykom, že na podobných akciách vymyslím niečo akčné. Starší psovodi si to dobre pamätajú a je ich ťažšie oblafnúť. Samozrejme aj tu sa mi priznala Lea Mandíková a samozrejme naša Martinka, že “tušili sme oci” ale viac nevedeli a hrali s ostatnými. Zhruba po hodine zaznelo éterom osoba nájdená v uspokojivom zdravotnom stave, opis sedí a meno si nepamätá. Osobu dohľadala naša Betty von CCES. Martinka mala obrovskú radosť a bola to jej prvá cvičná pátračka. Mala šťastie v tom, že ju Ľuboš poslal na trasu, kam figurant skutočne odchádzal. Keď sa pátrači sústredili v osade, bol som na rade ja. Rozmýšľal  som kadiaľ utiecť. 🙂 Myslím že každý to nakoniec zobral s humorom a boli radi že toto cvičenie, pre niekoho prvé, dobre dopadlo.

Na piatok sme mali v pláne skúšky, počasie neprialo a psov riadne vyčerpávalo. Napriek tomu sa skúšok zúčastnili traja psovodi. Žiaľ len jeden psík splnil limit , bola to Tipa veľký bradáč so psovodkou Leou Mandíkovou . Leuš, patrí ti veľká gratulácia.

Sobota priniesla hurá pretek “päťstoboďák” kde sme zakomponovali prvky záchranárčiny pre začiatočníkov. Zúčastnilo sa 10 psovodov. Víťazkou sa stala Veronika Gregorcová so psom Jacob (miešanec)

Do nedele sme sa zobudili s vedomím, že sa budeme baliť a po slávnostnom obede pôjdeme domov. Počasie ako keby naschvál ubralo na pár stupňoch a ten pľuzgier na oblohe až tak hrozne nepálil. Niekto by ešte zostal, niekto sa vyjadril že stačilo. Samozrejme kto chcel zostať boli najmladšie deti ktoré nemali počas týždňa tréning so psom ale absolvovali pretek podľa indícií s výsledkom dohľadať sladké odmeny, ktoré im nachystala Janka Vašková, za čo jej patrí vďaka. Vďaka patrí každému, kto priložil ruku k dielu, každému čo sa zúčastnil a sponzorovi podujatia f. Pharmacopola.

Verím, že niektorých nadšencov záchranárska práca so psom zaujala a budú sa tejto činnosti venovať ďalej. Psovodov záchranárov nie je nikdy dosť a keď podchytíme mládež, bude ich stále viac. Možno aj z účastníkov tohto LVT raz psovod niekomu zachráni život. Prajem Vám veľa úspechov.

Pöthe


Fotogaléria

Postrehy našich psovodov

Psovod Ľuboš

Oplatí sa ísť cez leto na výcvikový tábor so psom? Ľahká otázka, ťažká odpoveď. Obetovať svojmu psovi kus dovolenky, časť rodinného rozpočtu, víziu vlastného odpočinku, nemusí byť to „pravé makové“ pre každého. Najmä ak si k tomu pripočítate nutnosť ranného vstávania, zvýšenej fyzickej aktivity, trpezlivosti pri čakaní na kolegov, ktorí práve vykonávajú individuálne cvičenia, črtá sa ako jednoznačná odpoveď na úvodnú otázku jasné NIE. Ibaže! Byť so svojím psom, učiť sa nové veci, vyskúšať veci, ktoré vidíte skôr v hollywoodskej filmovej produkcii o neskutočne nadupaných hrdinoch zachraňujúcich v najhoršej katastrofe polovicu ľudstva, zažiť si nefalšovanú radosť z toho, že sme „to“ niečo „spolu“ zvládli, hovorí, že na otázku treba odpovedať ÁNO! To ÁNO patrí aj letnému výcvikovému táboru organizovanému záchranárskym združením C.C.E.S. Bratislava v Šintave. Nemá význam vypočítavať, čo všetko nové sme so psom vyskúšali, dôležité je, že sme mali možnosť zistiť, čo je v nás a čo sme schopní so svojím psom dosiahnuť. Je to neopakovateľný pocit, keď viete, že sa neučí len váš chlpatý spoločník, ale aj vy. Je to neopakovateľný pocit vnímať, že dni na tábore vytvárajú intímnu atmosféru spriaznených tvorov, ktorí sa stretli niekedy na úsvite ľudských dejín. Je zaujímavé sledovať ako nás naši psi vracajú k prírode. Ako nám preťažené hlavy resetnú do čistoty jednoduchého myslenia. Na letný výcvikový tábor so psom sa v každom prípade oplatí ísť ☺

Psovod Rebecca

Psa som si kupovala ako spoločníka. Bola to pre mňa srdcová záležitosť, no samozrejme, štvornoháč musí poslúchať. A keď som sa prihlasovala na cvičák, nikdy by mi nenapadlo, že skončím až tu. Na Šintavu, alebo lepšie povedané letný výcvikový tábor Šintava, som šla s veľkými očakávaniami. Predsa len, Vivien je dokonalý pes, na cvičáku sa jej darí, všetkým to natre, ju to bude baviť. Nikdy som nedostala cennejšiu lekciu o preceňovaní. Ale bolo to len dobre. Viete, ono sa ľahko povie, že je niečo jednoduché. Vojsť do chátrajúceho kaštieľa (na ktorý je mimochodom až smutné sa pozerať, pretože priamo na ňom je vidno, ako dopadá väčšina kedysi honosných a nádherných pamiatok) a prejsť až nakoniec v tme v pivnici je pomerne jednoduché, s baterkami a vybavením ľahké, no pre psa je to úplne niečo iné. Nové pachy a tma, vlhko a zima… Tu som zistila, že Vivi má z tmy strach a ľuďom neverí tak veľmi, ako sa tvári. Ale aj napriek tomuto zisteniu som vyhrala. Vyhrala som psa, ktorý je vnímavý a rýchlo sa učí. Za pomoci celého tímu na konci tento strach čiastočne prekonala a ukázala mi, že na to má, len jej musím veriť, nie ju však preceňovať. Ďalšia vec, čo som si zo Šintavy priniesla je puto, pevnejšie puto so svojím psom, pretože sa tu musela naučiť mi dôverovať. A to spôsobom, najviac nepochopiteľným. Bolo potrebné, aby prestala byť na mňa, aby sme prestali byť na seba navzájom tak veľmi naviazané. Väčšina psičkárov pozná, aké je to srdcervúce, keď musí psa niekde nechať, doma, na stráženie u susedov alebo v mojom prípade na chatke a pes začne štekať a plakať zo strachu, že sa jeho milovaný pániček nevráti. Vivien nebola výnimkou. A ani ja, tiež mi to rovnako trhalo srdce. No s hrdosťou môžem povedať, že na konci týždňa sme s tým obe nemali problém. Vivi ani neštekla a ja som nemala stres. A nie je nad lepší pocit, keď viete, že pes nemá stres z vášho odchodu. Mimo tohto sme si vyskúšali veľa nových vecí a veľa z nich si našlo u Vivi obľubu. Ak by som to chcela opísať celé, zapísala by som niekoľko strán. No opísať to jedným slovom nie je taký problém. Super. Respektíve celý čas nám tam bolo super. Po celý čas som mala super náladu, ale zasa, kto by nemal v prítomnosti vyše pätnástich psov? Vivi mala toľko pohybu a aktivít, koľko len potrebuje a mám pocit, že si to tam užívala ešte viac ako ja. A ja len dúfam, že sa takto, v rovnakom počte a obsadení, možno s pár novými tvárami zídeme aj o rok. Ďakujem za skvelý týždeň.

Psovod Janko

Takto pred rokom som ani netušil, aký je svet kynológie zaujímavý. Vždy sme mali v rodine aspoň jedného psa, ale vždy to končilo pri prechádzkach lesom a ani som si nepomyslel, že by som raz mohol ísť do lesa s tým, že tam pôjdem na skúšky záchranárskych tímov, ako figurant. Keď sme si doniesli domov Tara, hneď sme vedeli, že ho budeme chcieť cvičiť aby poslúchal. Po čase som však zistil, že je veľmi inteligentný a ľahko sa učí. A nevšimol som si to len ja, ale aj vedúci výcviku, ktorí ma pribrali do super partie, s ktorou chodíme na rôzne výlety za účelom naučiť sa (áno aj ja sa mám čo učiť :-D) ako byť záchranársky tým. Preto som sa odhodlal ísť aj na letný výcvikový tábor na Šintavu. Nebol to žiadny ľahký tábor. Ráno sme skoro vstávali na rozcvičku alebo na stopy, doobeda sme chodili do kaštieľa v Seredi a poobede sme cvičili obratnosť a poslušnosť. Nebolo to ľahké, ale bola to zábava. Vidieť ako sa váš pes zlepšuje zo dňa na deň a zvláda také veci ako je tma, je vynikajúci zážitok. Som rád, že som skoro pred rokom vstúpil do areálu výcvikového centra CCES a poznal týchto skvelých ľudí. Ďakujem za úžasný týždeň a úžasný rok. Dúfam, že ich bude ešte veľa.

Psovod Tilia

Na letný výcvikový tábor so psami som sa tešila už dlho. Keďže som na Šintave bola aj minulý rok a bolo perfektne, neváhala som a prihlásila som sa opäť. Kolektív bol taký staro – nový, niektorých psovodov som už poznala, iní mi boli známi iba z videnia. Program bol rozhodne rôznorodý, zahŕňal plahočenie sa s baterkami a prilbami na hlavách po schátranej ruine bývalého kaštieľa, či skoré ranné vstávanie, aby sme si stihli spraviť stopy ešte pred raňajkami. Psíky boli aktívne a čulé, aktivity vykonávali s radosťou a elánom. Niektoré mali strach z tmy v kaštieli, predsa len, v temných neosvetlených miestnostiach sa mnohé z nich ocitli po prvý raz, no i tak sa všetky čomusi priučili. Napríklad môj kavalier Chilli dlho odmietal štekať. Doma ešte ako – tak, ale na cudzej pôde, teda na cvičáku alebo kdekoľvek mimo domu, ani za svet. Všetka moja snaha bola márna. No na Šintave akoby sa udial zázrak – Chilli štekal jedna radosť! Bola som naozaj rada. Spoznala som sa aj s mnohými novými ľuďmi – psovodmi a ich milými (v niektorých prípadoch uslintanými) psíkmi. Najlepším zážitkom, ktorý si budeme určite všetci ešte dlho pamätať, bola nočná hľadačka. Len si to predstavte, je večer, všetci sedíme okolo veľkého dreveného stola a zaujato počúvame prednášku o neandertálcoch, keď vtom sa rozšíri správa, že sa stratilo 12 – ročné dievča! Vraj ju jej mama už dlho nevie nájsť a bojí sa, že odišla mimo areál. Všetci sme bleskovo povstávali, zohnali psov, výstroj a spontánne sme sa rozdelili do 4 – členných skupiniek. Každá skupinka mala za úlohu prehľadať určitú časť okolia. Všetci sme boli napätí, ako to dopadne a baterka každého jedeného psovoda trpezlivo blúdila v tme. Nakoniec sme stratenú dcéru našli my, naša skupina, bola schovaná v kukuričnom poli… a napočudovanie ležala na karimatke prikrytá celtou! To sa nám zdalo trošku zvláštne, no i tak sme dievča vzali medzi nás a keď zakopla a spadla, ochotne sme ju podopierali, až kým sme neprišli k našim chatkám. A čo sme sa nedozvedeli! Cely nočný poplach bol len falošný! Dievča tam ukryli cielene, aby si overili, ako dokážeme reagovať na neočakávané podnety, čo všetko si so sebou zoberieme a či naše psíky dokážu vyhľadať stratenú osobu. Myslím si, že budem hovoriť za všetkých, keď poviem, že každému odpadol kameň zo srdca, alebo aspoň ten štrk, čo sa tam omieľal. Hoci musím uznať, bolo to poriadne rafinované a myslím si, že v mnohom aj prospešné pre nás, zaúčajúcich sa psovodov. Vyskúšali sme si psíkov v akcii a viac sme pochopili, ako to chodí v praxi. Je pravda, že sme si nezobrali všetko, čo by sme ako kynológovia – záchranári so sebou mali mať, no i tak to bol nesmierne zaujímavý a pre mňa obohacujúci zážitok, na ktorý určite tak rýchlo nezabudnem. Na Šintave bolo výborne. Bol to skvelo strávený čas, plný vyhľadávania a cvičenia so psami, no i relaxu a kúpania psíkov v jazere. Za ten týždeň som videla, ako sa naše psíky zlepšujú a napredujú míľovými krokmi. Každý jeden, od malého bradáča až po veľkú labradorku spravil veľký pokrok, každý samozrejme v rámci svojich možností. A hoci je ešte na čom pracovať a dúfam, že ešte budeme spolu pracovať, som veľmi spokojná s našimi pokrokmi. Verím, že sa v rovnakom hojnom počte a v rovnako dobrej nálade uvidíme aj budúci rok na Šintave.

Psovod Martin

Výcvikový tábor na Šintave je pre mňa veľká skúsenosť, tak ako aj vychovať a vycvičiť psa od šteniatka. Doma sme mali vždy psa, ktorý však už boli vycvičený mojim otcom, ktorý sa kynológií istý čas aktívne venoval. Až keď som domov priniesol Lilu (fenku Labradora) som pochopil aké obtiažne to môže byť. Preto som sa na odporučenie môjho otca rozhodol zapísať do výcvikového kurzu CCES. Po čase som zistil ako rýchlo a s radosťou je schopná sa učiť nové cviky a povely. Bolo úžasné sledovať ako sa z týždňa na týždeň zlepšuje. Bol som veľmi rád keď ma vedúca klubu zobrala do partie skvelých ľudí s ktorými chodíme trénovať. Najviac som sa tešil na tréningy počas sústredenia na Šintave. Skoro ráno vstávať na rozcvičku alebo na stopy mi dalo celkom zabrať, ale stálo to za to. Doobeda nácvik vyhľadávania osôb v ruine. Bolo zaujímavé sledovať ako sú psy schopný trénovať v novom neznámom prostredí, dokonca sa nebáli zájsť až do najtmavších kútov aby prehľadali každé miesto kde by sa za reálnej situácie mohla nachádzať zranená osoba. Poobedie sme väčšinou chodili vrámci prechádzky psíkov okúpať keďže aj pre psov bolo veľmi teplo. Podvečer boli väčšinou na programe cviky poslušnosti a obratnosti. Bolo to náročné ale bola to zábava. Myslím že Lila si to užívala naplno. Ranné prechádzky na sústredení s kolegom Jankom mi ukázali že aj druhý pes vie toho vášho niečo naučiť. Tak ako keď jej Taro ukázal aby sa nás Lila držala v dohľadnej vzdialenosti. A aj vďaka takýmto situáciám som veľmi rád že som bol na sústredení v Šintave. Ďakujem za super týždeň a skvelé zážitky. Dúfam že ich bude ešte veľa.

Leave a Comment